História

Borčice (maď.: Borcsiz, nem.: Borschitz)

Obec bola súčasťou Trenčianskeho hradného panstva, neskoršie vo vlastníctve viacerých zemianskych rodín.

1224  - Prvá písomná zmienka uvádzaná v prameňoch je spojená s benediktínskym opátstvom na Skalke.

1238 - Uvádzaná pod názvom Villa Bork. Zemiansky rod Borčickovcov doložený zo 14. storočia. Zemania     zastávali v stredoveku vysoké funkcie v stoličnej správe Trenčianskej stolice. Známy je Peter z Borčíc ako stoličný notár (1479), Bartolomeus Borčický (1536), trenčiansky slúžny Ján Borčický, ktorý sa stal aj stoličným slúžnym (1571). Ako služobníci cirkvi vynikli nitriansky kanonik Jeremiáš z Borčíc (1520 – 1529). Štefan Borčický bol administrátorom (správcom) levického tridsiatku aj provizorom Šášovského hradu.

 Na sklonku 15. storočia, ako sa píše v Lexikóne erbov Trenčianskej stolice (H+H 2000) mal Peter z Borčíc štyroch synov, z ktorých Juraj a Albert založili základné rodové línie Borčickovcov. Majetok Borčickovci rozšírili o Bolešov, neskoršie získali aj majetky v Drietome, Podskalí a v Preseľanoch. Erb rodu Borčickovcov vydal kráľ Ľudovít II. 25. januára 1520. Najstaršou zachovanou pečaťou je pečať Martina Borčického (1528).

Na cintoríne stojí neskorobaroková kaplnka z r. 1754, postavená Krištofom Ugronovičom a socha sv. Jána Nepomuckého z 18. stor. Pôvodne barokový kaštieľ vyhorel v r. 1815.

V obci bol v r. 1912 postavený liehovar, majiteľom bol Gustáv Sipeky, nájomcom Imrich Schlesinger, majiteľ časti borčickej pôdy. V r. 1961 boli vlastníkmi liehovaru Slovenské škrobárne Trnava, závod Chynorany.

V r. 1979 bola obec Borčice pričlenená k obci Bolešov, v r. 1990 však osamostatnená 

1997 splynofikovaná, vlastný vodovod, rekonštrukcia liehovaru, najväčšieho znečisťovateľa ovzdušia.